Príbeh z Bali 3
Vodopád a jeho nekompromisné nastavenie zrkadla pravdy. Neukončený vzťah s ex.
Na chvíľu sa zastav, uvar si skvelý čaj, alebo kávu a poď sa spolu so mnou ponoriť do sveta liečivých príbehov a učení…
Čítal/a si predchádzajúci príbeh? Ak áno, iste vieš, aké nočné muky a trápenia som prežila.
Moja prvá noc v džungli bola náročná a krátka. Spala som ledva tri hodiny.
Ale to ráno, keď som otvorila oči a videla cez okno tú nádheru… Džungľa sa prebúdzala spolu s nami, slniečko zatiaľ nevykúkalo.
„Dobré ránko, Eliška”
„Dobré ránko, Katko” (to ich české Káťo alebo Katko milujem. Keď som mala trinásť, zaľúbila som sa do chalana od vedľa mojej babky. On bol na prázdninách, ja tiež. To jeho „Miluji Tě” mám dodnes ako nádhernú spomienku na leto u babky.)
Ale vráťme sa k príbehu.
Eliška na mňa znova zažmurkala očami a ja som vedela, že sa ide niečo zaujímavé diať.
„Oblékni si plavky, vem si obetinky (kvetinky a vonné paličky) a jedem k vodopádu.” Čo? Plavky? Jedem? Veď je iba 5 hodín ráno. Zase sa ozvala moja vnútorná sabotérka. Nebudem si ju všímať. Celú noc mi robila nervy, buzerovala ma a nakladala mi za to, že som si dovolila obrovský výstup mimo komfortnú zónu. Jej sa to nepáči a mne sa zas nepáči jej spôsob komunikácie so mnou. Stačilo. Odteraz ju budem ignorovať. 
Obliekam si rýchlo plavky. Pred jurtou si umývam zuby. Je mi dosť chladno. Beriem obetinky a bosá kráčam za Eliškou. Vonná tyčinka rozvoniava a ja sa konečne preberám. Okolo mňa sa mihajú nádherné kríky, ktoré vyzerajú ako veľké kvety. Ich listy sú sfarbené do sýto magentovej farby. Neviem prečo, ale ja som mala o džungli predstavu, že tam je iba zeleno. To, že sú tu tak rozmanité farby ma prekvapilo.
Veľmi milo prekvapilo.
Motýle veľké čierne ako moja dlaň… aj malé milé žlté motýliky, farby kvetov, listov, vody, trávy, zeme… Avatarské stromy (skutočne vyzerali ako z filmu Avatar) s veľkými bielymi bombuľami, ktoré vyzerali ako snehové gule. Tie gule – bombule boli v noci krásne rozkvitnuté a ráno, ako vyšlo slniečko, sa stiahli. Wau… tie nočné avatarské stromy boli pre mňa magické. Pestrofarebné ovocie, aké moje oči nevideli a vôbec všetko tam bolo akosi farebnejšie ako u nás.
Páči sa mi tento farebný svet. Rozvíja kreativitu a podporuje zmysly. Uvedomila som si, aká je príroda dokonalá. Vytvorila všetky farby, materiály a všetko podstatné pre náš život. Také skutočné, živé, krásne… Človek nikdy a ničím nedokáže nahradiť prírodu. Je magická, vzácna a je to náš domov.
Sme pár metrov od vodopádu. Počujem jeho hukot a cítím už v diaľke jeho obrovskú silu. Prv, než sa k nemu dostaneme celkom blízko, musíme najskôr odovzdať obetinky posvätnému stromu (ktorý ho tu stráži). Na každom posvätnom mieste na Bali je vždy bieločierna látka – vyzerá to ako obrus. Sú na nej vyobrazené biele a čierne štvorčeky. Je znakom života v dualite. Nič nie je zlé, nič nie je dobré. Prípadne všetko zlé je na niečo dobré a všetko dobré je na niečo zlé. Môžeme sa na to pozerať aj ako na mužský a ženský princíp. Niečo podobné ako je čínsky symbol jing a jang.
Bosými nohami som sa postavila priamo do dutiny starého velikánskeho stromu. Prepojila som sa so svojim srdcom a poprosila ducha stromu o povolenie na vstup k (do) vodopádu. Zapichla som do zeme vonnú tyčinku, keď ma zrazu vyrušila bolesť. Au, au.. Čo ma to štípe? Zistila som, že stojím na mravenisku plnom malých červených extrémne agresívnych mravčekov. Ach, dokelu. Takí malí, a tak štípať? Hneď som odtiaľ vyskočila. Nielen, že mi po ceste ostré kamienky porezali zospodu chodidlá, ešte ma doštípali aj mravce. Nuž to je tak, keď nie si uvoľnená a v súlade s prírodou. Ona je drsne pravdivá a ukáže Ti všetky Tvoje slabé miesta, princeznovské maniere, odhalí všetky limitujúce presvedčenia, učí Ťa pokore.
Auuu. Bolia ma nohy, je mi zima, ale viem, že práve toto sú momenty sebarozvoja a rastu. Práve teraz sa posúvajú moje limity. Keď zvládnem tieto skúšky, prídu veľké dary a “shifty” do novej reality.
Prijímam toto učenie. Práve kvôli nemu som sem prišla. Doma v ideálnych podmienkach a stereotypoch sa nemáš šancu tak dobre spoznávať a už vôbec nie tak rýchlo posúvať. Môžeš mať naštudované, načítané, ale nikdy nič nenahradí skutočný transformačný zážitok. Inak, práve preto sú aj moje individuálne, rovnako tak aj kolektívne kurzy a koučingy predovšetkým zážitkové.
Pozerám sa na vodopád. Je vysoký asi 25 metrov, má nádherný tvar… vyzerá ako prepojený mužský lingam a ženská jóny. Mne však ešte pripomína závoj a symboliku Márie Magdalény. Je v skutku výnimočný. Veď sa môžeš presvedčiť na vlastné oči – pozri si video a fotky nižšie.
Čím viac sa k nemu približujem, tým viac je mi zima. Celá sa trasiem. Vietor rozprašuje vodu silným tlakom do okolia. Eliška mi naznačuje, aby som sa k nemu priblížila a pomaly vstúpila do vody. Pozerám sa na ňu celkom vystrašene, lebo tá voda, ktorá padá z výšky 25-30 metrov má rýchlosť a ja budem úprimná, mne sa do vodopádu nechce. Chcem sa vrátiť do jurty, naraňajkovať sa a len tak si poležať na slniečku. Ja fakt nechcem liezť do studeného vodopádu ráno o 5:30.
Nechápem, načo je toto dobré, znova sa ozýva moja sabotérka. Tento krát ale ešte pritvrdila: Tu už ide o tvoje zdravie, si normálna? Prechladneš. A čo keď Ti niečo z tej výšky spadne na hlavu? V sekunde si mŕtva. Fúúú, začínam cítiť stres. Moje telo tuhne a trasie sa ešte viac, ale napriek tomu kráčam. Vstupujem do vodopádu.
Sľúbila som sama sebe, že sabotérku nebudem dnes počúvať. Ak by som ju mala neustále počúvať, dodnes som v nešťastnom manželstve, možno na antidepresívach, nikdy by som necestovala a už vôbec nie sama. Veď to je predsa mega nebezpečné, však milá moja sabotérka? A možno by som dodnes neodišla z banky a dodnes by som za okienkom obsluhovala klientov. No to určite. Mne, moja milá, už život a sny kaziť nebudeš. Aj teraz som tu práve preto, lebo je čas posunúť limity a plne uzdraviť svoje telo, myseľ a dušu. Som tu preto, lebo je čas opustiť naveky staré neužitočné limity a presvedčenia. Je čas oslavovať všetku tú drinu, snahu a obetu, ktorú som za tie roky investovala do seba a svojho rozvoja. Je čas žiť plne seba.
Tento rok budem mať 40 rokov. Už nemám čas strácať čas so sabotérskymi myšlienkami. Nemám čas sa báť, ľutovať a rozmýšľať čo bolo, fňukať nad drámou z minulosti. Už je čas oslavovať, žiť a radovať sa.
Vieš čo je úžasné? Že my nie sme naše myšlienky. Nie sme ani naše správanie. Sme omnoho viac a na túto Zem sme v tejto inkarnácii prišli naplno žiť seba. Tak poďme na to!
Je čas. Vchádzam do vodopádu, trasiem sa, šmýka sa mi. Mám obrovský rešpekt. Príroda je nekompromisná. Nemáš rešpekt? Zaplatíš za to. Vchádzam čoraz hlbšie. Prúd je silný a ja sa začínam dusiť. Neviem v tej husto padajúcej vode dýchať. Bože, chytá ma panika a ja mám pocit, že sa tu utopím.
„Kľud, dýchaj pomaly. Ja Ti nechcem ublížiť, ale potrebuješ sa upokojiť. Napätie z tvojho tela vytvára bolesť. Dýchaj pomaly“, začal sa takto ku mne prihovárať vodopád. Poslúchla som. Začala som dýchať pomalšie, prestala som sa sústrediť na vodu, ktorá mi bubnovala po celom tele tak silno, že som si myslela, že za chvíľku ma zrazí k zemi. Začala som sa plne sústrediť na svoj dych. (Mimochodom, to isté robím aj u zubára. Vyskúšaj to – smeruj pozornosť na svoj dych, nie na tú nepríjemnosť, ktorá sa Ti ide diať. Upokojíš sa a zákrok vždy dopadne lepšie, regenerácia je rýchlejšia.)
Spomalila som svoj dych, upokojila srdce a zrazu som mala pocit, ako keby aj ten drsný prúd vody znežnel. Už to tak nebolelo. Podarilo sa mi pomaly a veľmi opatrne dostať až ku skale. Oprela som si o ňu hlavu a celý čas som si v duchu opakovala: Dýchaj pomaly, upokoj sa, si v bezpečí. Zosúlaď sa s prúdom vody… Ty si voda, Ty si príroda…
Oprela som si aj ruky o skalu a veľmi pomaly dýchala. Zrazu mi pohľad padol na moju pravú ruku. Zaujal ma prstienok na prstenníku v tvare srdiečka. Ten prstienok som dostala od môjho už bývalého priateľa. Hmm, nerozumiem, prečo teraz riešim prsteň. Prebleslo mi hlavou.
Vodopád opäť prehovoril: „Tento prsteň mi tu nechaj. Je to Tvoja obetina a poďakovanie. Už ti neslúži a Ty sa potrebuješ navždy rozlúčiť a ukončiť svoj vzťah s ex-partnerom. Neustále, keď niečo potrebuješ, poprosíš práve jeho a tým zneužívaš jeho vieru a túžbu sa k Tebe vrátiť. Vytváraš energiu, ktorá neexistuje. Ty však vieš, že sa to už nikdy nestane. Už nemáš právo ten prsteň nosiť.“ Fúúú, veľmi ma to prekvapilo. Ja som si na vedomej úrovni myslela, že tento vzťah už mám dávno ukončený. Áno, v mojej hlave bol, ale niekde na úrovni bunkovej energetickej pamäte nie. Lenže po tom, ako mi vodopád povedal tieto silné vety, som niekde vo svojom vnútri vedela, že má pravdu.
“Držala” som si ho energeticky ako zadné vrátka, záchrancu, pomocníka, priateľa a človeka, ktorého som mala stále rada. Ale už nie ako muža. To vyprchalo dávno. Nemilovala som ho. Vodopád má pravdu, je čas to definitívne ukončiť na všetkých úrovniach.
Dobre, dám Ti ho milý vodopád. Máš pravdu, niekde v podvedomí ma (skôr moje ego) tak trošku možno aj teší, že po tých rokoch by ma stále chcel naspať (ale aj to si možno iba namýšľam). Zároveň mám strach ho úplne odseknúť, lebo keď niečo mužské potrebujem, on mi vždy pomôže.
Na tieto moje dialógy vodopád odpovedá: „Ak túžiš mať vedľa seba muža, ktorý Ťa bude celým srdcom milovať, tak aj Ty to tvoje potrebuješ mať čisté, zahojené a otvorené pre neho.”
Silné, pravdivé a jednoznačné posolstvo. Pochopila som.
Dala som ho dole z prsta. Pred očami sa mi premietli tie roky. Bol to v skutku krásny vzťah, ale skončil. Naplnil svoji podstatu – naučil nás oboch to, čo mal, dal nám to, čo nám dať mal, ale už nám viac neslúžil.
Držala som ten prsteň a chcela som ho pustiť dole do prúdu vody.
Nedokázala som to. Nevedela som roztvoriť tie prstíky a pustiť ho. Začala som sa triasť a začala som kričať. Mňa samú veľmi prekvapilo ako moje telo reaguje. Aké je ťažké urobiť to gesto a naveky uzavrieť túto kapitolu môjho života. „Dobre. Dobre, dám Ti ho!“, zakričala som a s plačom sa mi to konečne podarilo.
Hneď za tým prišlo niečo nádherné. Začala som sa smiať a zaplavil ma pocit ľahkosti. Zrazu to bolo a samej seba som sa len pýtala, prečo som toto rozhodnutie neurobila už dávno. Asi preto, že som ani len netušila, že ma to v skutočnosti ťaží a energeticky stále drží vo vzťahu s ním, i keď už spolu pár rokov nie sme. Mala som strach ho definitívne pustiť. Čo keď mi nebude mať kto pomôcť? Čo keď …
Sme zvyknutí na sebe a v sebe nosiť staré ťažoby, spomienky, energie, viny, krivdy a nevieme si predstaviť žiť bez nich. Bojíme sa, nechávame sa zaťažovať myšleinkami a energiou strachu. “Nosiť” ich sa stane pre nás po čase úplne prirodzené. Zvykneme si. Je to rovnaké, ako keď sa nevieme vzdať starých nenosených kúskov z nášho šatníka. Dúfame, že do tých riflí ešte schudneme, možno sa vráti móda. Samé sebe klameme a zapratávame si priestor v hlave, srdci, duši, ale aj v skriniach.
Naučme sa zbavovať vecí a ukončovať, čo už nie je pre nás, čo už neslúži. Púšťajme to ďalej do prúdu života, nech to poslúži niekomu inému. Pustime všetky naše staré krivdy, viny, zranenia aj lásky. Ak v sebe nesieš akékoľvek pocity strachu a hnevu, žiarliš či dokonca stále miluješ muža, ktorý už nie je v tvojej realite, ty sama si blokuješ nové šťastie, lásku, hojnosť a radosť v živote. V skutočnosti to nie je láska, čo Ťa nepúšťa sa navždy rozlúčiť. Je to ego. Láska nepotrebuje vlastniť. Ego to potrebujerovnako, ako mať všetko pod kontrolou.
Bojíme sa pustiť starého, ktoré je nám už k ničomu. Nedáva to zmysel. Túžime po láske, tak jej musíme spraviť čistý priestor. Túžime po hojnosti, tak musí všetko staré vrátane strachu a neustáleho rozmýšľania o tom, čo bude, pustiť.
Vo vodopáde som stála ešte dlho po tom, ako sa mi prsteň podarilo odovzdať. Cítila som, ako padajúca voda očisťuje moje telo a silne ukotvuje túto novú skutočnosť do mojej bunkovej pamäte. Môj nervový systém sa zrelaxoval, moje telo sa uvoľnilo a ja som si dovolila pustiť strach, obavy a kontrolu. Dôverovať prírode aj vodopádu. Vedela som, že práve kvôli tomuto momentu som prišla na Bali. Toto je liečenie, uzdravenie, zmena reality cez zážitok. Ten môj bol silný. Ukotvujúci. Ukotvil ma – ešte viac v samej sebe.
Z vodopádu som odišla iná. Sabotérka stíchla. Nastal vnútorný mier a pokoj. Moje srdce je uzdravené. Pripravené a čisté.
Môžeme ísť raňajkovať…
Nabudúce Ti porozprávam ďalší dobrodružný, ale verím, že aj veľmi poučný príbeh z Bali…
Ak Ťa moje príbehy bavia, prípadne sa v nich nájdeš, budem sa tešiť na Tvoju spätnú väzbu, správu, pozdrav alebo iba tak… niekde v živote.
Objímam Ťa.
S láskou Katka
PS: Vieš, čo najviac ľutujú ľudia na smrteľnej posteli? Nie, to, čo urobili.. ale to, čo neurobili. To, že nikdy neriskovali, neopustili nefunkčné vzťahy, neplnili si sny. Nepočúvali intuíciu, nemilovali viac, neodúšťali viac, netancovali a neradovali sa viac…
Často sa samej seba preto pýtam, aký príbeh chcem rozprávať svojim vnúčatám na sklonku môjho života.
Dám tú istú otázku aj ja Tebe milá žena.
Aký príbeh chceš rozprávať na sklonku života Ty?
Máš moju plnú podporu, aby si rozprávala ten najvzrušujúcejší, dobrodružný, plný lásky a radosti…
PS1: Klikni a poď si zažiť Silu vodopádu.
PS2: Volá si Ťa podobné dobrodružstvo? Ak áno, čítaj moje maily aj naďalej. Budem Ťa informovať o pripravovanom retreate, ktorý chystáme spolu s Eliškou na Bali na prelome marca a apríla v roku 2024.
